Marta

Autor: Veronika Jančová | 1.3.2011 o 15:53 | (upravené 1.3.2011 o 16:58) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  56x

V nemocnici boli ku mne veľmi milí. S ničím sa mi nezdôverovali. Nepovedali, že mám rakovinu, ibaže zostanem pekne doma a už sa na mňa nezabudne. Vždy som sa musel v duchu zasmiať. Vedel som, že zabudne. Človek ani nemôže očakávať, že naňho budú všetci stále myslieť. Zabudnú, jeden po druhom. Alebo sa len pohnú ďalej. Neviem.

 

Sedím si na lavičke v parku a na tvár mi padá dážď. Počúvam kvapky a je mi dobre. Toto je môj svet. Zrazu zacítim, že si vedľa mňa niekto sadol. Oči mám stále zatvorené, nemám rád ľudí, desia ma. „Nenávidím tento svet,“ začujem vedľa seba. Prečo si myslí, že by ma to malo trápiť? Nič po nikom nechcem, tak nech ani oni nechcú nič po mne. Len nech mi nechajú môj svet. „Deti na mňa kašlú, malý byt, malá penzia, veľké nájomné, drzé predavačky v supermarketoch, veľa ľudí v čakárni u lekára...“ Nie, nepočúvam ju. Nechcem! Otvorím oči a hľadím do tých jej. Sú pekné. „Som Marta,“ povie a, bohvie prečo, podá mi ruku. Nemám rád dotyky. Znervózňuje ma a tak len zúrivo pokrútim hlavou a ujdem. Nechávam ju sedieť samú na lavičke. Ja, jediný, ktorý jej môže pomôcť.

Sedím si na lavičke v parku. Na tvár mi padá dážď. Mám rád dážď. Zase vedľa seba zacítim tiahu cudzieho tela. Ako každú stredu. Otvorím oči. Vystriem ruku a podám jej gaštan. Najkrajší gaštan, aký som kedy videl. Ona sa len potichu usmeje, vytiahne kabelku a strčí ho k ostatným najkrajším gaštanom. Ale to už nieje ono. Páčila sa mi táto rutina, ale dnešok je niečím iný. Cítim sa inak. Vystriem ruku a podám jej červený list. A potom ešte žltý. Pohladí ma po pleci. To nemám rád, ujdem, znova. Aj keď viem, že mám rád Martu. Možno preto, že má rada moje gaštany a listy. Neviem.

Je streda. Sedím si na lavičke v nebi, kývam nohami, sem a tam, sem a tak. Dívam sa dole na Martu. Plače a z kabelky jeden po druhom pomaly vyberá moje gaštany. Zatvára oči a necháva si na tvár dopadať dážď. A ja viem, že ona nezabudne.

Musela byť veľmi nešťastná a sama. Maličkosťami, ktoré som jej poskytoval za života, som jej chcel iba naznačiť, že jej k šťastiu veľmi nepomôžu. Neviem, či to pochopila.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Protischránkový register má prvú obeť, vypovedali nájom bratislavskej stanice

Firma má v prenájme pozemky pred stanicou.

KULTÚRA

V súťaži Anasoft litera zvíťazil nekompromisný príbeh

Román Som Paula presvedčil porotu túžbou po autentickosti.

SVET

Kiska v OSN: Agresívny sused podkopáva suverenitu Ukrajiny

Lajčák vedie Valné zhromaždenie OSN.


Už ste čítali?