reklama

Marta

V nemocnici boli ku mne veľmi milí. S ničím sa mi nezdôverovali. Nepovedali, že mám rakovinu, ibaže zostanem pekne doma a už sa na mňa nezabudne. Vždy som sa musel v duchu zasmiať. Vedel som, že zabudne. Človek ani nemôže očakávať, že naňho budú všetci stále myslieť. Zabudnú, jeden po druhom. Alebo sa len pohnú ďalej. Neviem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Sedím si na lavičke v parku a na tvár mi padá dážď. Počúvam kvapky a je mi dobre. Toto je môj svet. Zrazu zacítim, že si vedľa mňa niekto sadol. Oči mám stále zatvorené, nemám rád ľudí, desia ma. „Nenávidím tento svet,“ začujem vedľa seba. Prečo si myslí, že by ma to malo trápiť? Nič po nikom nechcem, tak nech ani oni nechcú nič po mne. Len nech mi nechajú môj svet. „Deti na mňa kašlú, malý byt, malá penzia, veľké nájomné, drzé predavačky v supermarketoch, veľa ľudí v čakárni u lekára...“ Nie, nepočúvam ju. Nechcem! Otvorím oči a hľadím do tých jej. Sú pekné. „Som Marta,“ povie a, bohvie prečo, podá mi ruku. Nemám rád dotyky. Znervózňuje ma a tak len zúrivo pokrútim hlavou a ujdem. Nechávam ju sedieť samú na lavičke. Ja, jediný, ktorý jej môže pomôcť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sedím si na lavičke v parku. Na tvár mi padá dážď. Mám rád dážď. Zase vedľa seba zacítim tiahu cudzieho tela. Ako každú stredu. Otvorím oči. Vystriem ruku a podám jej gaštan. Najkrajší gaštan, aký som kedy videl. Ona sa len potichu usmeje, vytiahne kabelku a strčí ho k ostatným najkrajším gaštanom. Ale to už nieje ono. Páčila sa mi táto rutina, ale dnešok je niečím iný. Cítim sa inak. Vystriem ruku a podám jej červený list. A potom ešte žltý. Pohladí ma po pleci. To nemám rád, ujdem, znova. Aj keď viem, že mám rád Martu. Možno preto, že má rada moje gaštany a listy. Neviem.

Je streda. Sedím si na lavičke v nebi, kývam nohami, sem a tam, sem a tak. Dívam sa dole na Martu. Plače a z kabelky jeden po druhom pomaly vyberá moje gaštany. Zatvára oči a necháva si na tvár dopadať dážď. A ja viem, že ona nezabudne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Musela byť veľmi nešťastná a sama. Maličkosťami, ktoré som jej poskytoval za života, som jej chcel iba naznačiť, že jej k šťastiu veľmi nepomôžu. Neviem, či to pochopila.

Veronika Jančová

Veronika Jančová

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vždy som bola iná ako ostatné deti Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu